ObecŽalobín
Najstaršie doposiaľ známe stopy po osídlení žalobínskeho chotára spadajú do druhej polovice 5. tisícročia pred n. l. V tomto období sa na našom území objavujú prví poľnohospodári - ľudia mladšej doby kamennej. Hoci zatiaľ chýbajú ďalšie doklady, ktoré by potvrdzovali kontinuitu osídlenia tunajšieho chotára, je nesporné, že koncom 3. tisícročia pred n. l. sa i po tomto území pohybovali skupiny pravekých pastierov.
Najväčší rozmach slovanského osídlenia na území Vranova a jeho najbližšieho okolia (v povodí Tople a Ondavy) nastal predovšetkým vo veľkomoravskom období. Historik Anton Sirmai vo svojom diele o dejinách Zemplínskej stolice okrem iného napísal, že Tovarniansku dolinu (podľa obce Tovarné blízko Žalobína) už pred príchodom starých Maďarov obývali Slovania - Slováci (Slavi), ktorých na prosbu veľkomoravského kniežaťa Rastislava roku 867 pokrstili sv. Cyril a Metod za kresťanov. Na spätosť Žalobína s poveľkomoravským obdobím poukazuje okrem iného aj samotný názov obce, ktorý je utvorený koncovkou -in. Táto je podľa profesora Jána Stanislava vyjadrením toho, že miestne názvy s privlastňovacou koncovkou -in vznikli najneskôr v 12. storočí, keď bola táto koncovka v slovenčine ešte produktívna.
Názov obce spája domáca ústna tradícia so slovom žalosť - žaloba. Tak ju zachytil podľa rozprávania starých Žalobínčanov (Jozefa Brecka, Štefana Mražika, Jána Čalfu) v Obecnej kronike jej kronikár Pavol Serafín. Podľa ich ústnych výpovedí bola obec založená takto:
"Dávno tu nebolo obce, iba hlboké lesy. V tých lesoch bývalo niekoľko rodín uhliarov. Uhliari rúbali hrubé stromy a z ich dreva pálili pre nejakého grófa, ktorý bol majiteľom týchto lesov. Lesy boli preplnené množstvom divej zveri. Na túto zver chodievali veľkí páni a grófi poľovať. Na jednej takej poľovačke sa stalo, že medvede roztrhali jedného grófa, ktorý zostal hneď na mieste mŕtvy. Na miesto nešťastia dlhý čas chodili súrodenci nebohého grófa oplakávať. Chodili tu často žialiť. Preto toto miesto pomenovali miestom žalosti. Podľa slova žalosť pomenovali aj osadu obývanú uhliarmi menom Žalosť. Za dlhé stáročia sa táto osada zväčšila tak, že vznikla z nej obec, ktorú potom pomenovali od osady Žalosť na Žalobín".
Po celé stáročia sa obec vyskytuje v písomnostiach len pod slovenským názvom Žalobín, i keď vo viacerých pravopisných obmenách (Zalobina, Salaba, Saloba, Salubina, Szaloba, Szalabina, Solobin, Zschalobina, Zsalobin, Zsalobina ) K pomaďarčeniu názvu došlo až začiatkom dvadsiateho storočia, v dobe najsilnejšieho národnostného útlaku, keď Žalobín premenovali na Újszomotor, čiže Nový Somotor. Obec s názvom Somotor totiž jestvovala a jestvuje (dnes v okrese Trebišov), preto získala adjektívum nový. Je pozoruhodné, že i maďarské úrady vychádzali pri premenovaní názvu z jeho slovenského základu, keďže maďarské slovo szomorú v slovenčine znamená žalostný (smutný)
Prvá písomná zmienka o obci Žalobín pochádza z roku 1451. Názov obce je uvedený na listine z tohoto roku, ktorá vznikla pri píležitosti neuskutočnenej rodinnej deľby drugetovských majetkov. Až do polovice 16.storočia boli zemepánmi obce výlučne Drugetovci.
Od roku 1658 až do vzniku Československej republiky boli dejiny Žalobína bezprostredne späté s významným uhorským šľachtickým rodom - Barkóciovcami. V rokoch 1772-1774 rodina Barkóciovcov vlastnila spolu 1237 poddaných a bola tretím najväčším feudálnym rodom v Zemplíne. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva v rokoch 1785-1787 mal Žalobín 60 domov, 74 rodín a 488 obyvateľov.
Slnko vychádza:7:12
Slnko zapadá:15:37